Zaujímavosti

Vedeli ste, že...

Každý majster si svoj vlastný kruh na točenie keramiky vyrobil sám? Kruhy boli robené presne pre potreby majstra hrnčiara. Boli

poháňané mechanicky silou hrnčiarovej nohy – tzv. kopací kruh. Hrnčiari tak pracovali nielen rukami, ale musel používať aj nohy. Až po

zavedení elektriny do závodu sa aj točenie stalo pre hrnčiara jednoduchšie. Tak isto aj vypaľovanie bolo automatizovanejšie.

Spočiatku sa pri výrobe pozdišovskej keramiky používali poľné pece. Tieto pece mali tvar iglu s otvorom navrchu. Zo všetkých štyroch

strán pece sa kládlo drevo, ktoré bolo potrebné na výpal keramiky. Vypaľovalo sa v teplejších ročných obdobiach. V zime sa výrobky

točili a dekorovali. Dávno si majstri nakopali hlinu na kopci, kde je hlavný zdroj známej pozdišovskej hliny. Hlina musela prejsť

niekoľkými fázami, aby bola vhodná na výrobu. Nakopaná hlina sa priviezla a nasypala do predtým vykopanej jamy. Následne na to sa

zaliala vodou a rozmáčala sa. Slnečnými lúčmi sa hlina rozdrobila. Pre zimou sa doliala voda, nastala ďalšia fáza – zimovanie. Nasiaknutá

voda v hline vytvorila ľad, ktorý svojím pnutím rozbil hrudy hliny. Výrazne to uľahčilo hrnčiarom prácu – nemuseli hlinu pracne rozbíjať

krompáčmi. Ďalšia fáza je bahnenie – hlina sa rozmyla a pomocou nôh premiešala. Čínska kultúra ešte pridala vlastný moč. Celá

generácia od vnukov po najstaršieho chodili močiť na hlinu. PH, ktoré obsahuje moč lepšie rozpúšťa hlinu.

Keď hrnčiar vytočil výrobok ho nechať najprv dva dni vyschnúť. Odparila sa časť vody nasiaknutá vo výrobku. Až keď mal výrobok dobrý

„kožovitý“ povrch bol pripravený na prvý výpal. Pri výrobkoch, ktoré mali tenšiu stenu a nebolo im potrebné následne dolepovať nejaké

časti, stačil kratší čas na vyschnutie – jeden deň. Potom sa výrobok polial základnou engobou – pre pozdišovskú keramiku to bola

typická čierna engoba. Starí majstri to nazývali burel. Takto pripravené výrobky išli na prvý výpal.

Výrobky sa v peci pálili 12 až 18 hodín vkuse. Otvor z vrhu pece slúžil na odparovanie naviazanej vody vo výrobkoch. Po 10 až 12

hodinách sa uzatvoril aj vrchný otvor. Keramika ide minimálne dvakrát do pece. Po vytočení sa podekoruje a ide na prvý výpal – 960°C

až 980°C – tzv. predžah, terakota. Potom sa výrobok poleje glazúrou, nechá trochu preschnúť a následne na to sa vypaľuje druhýkrát

pri teplote okolo 1000°C.

Na kontrolu teploty v peci sa používali tzv. žiaromierky – kus porcelánu vytvarovaný do skoseného ihlanu. Na dverách pece je okno tzv.

kuker. Žiaromierky sa uložili do zorného pola, aby mohol palič kontrolovať teplotu pece. Keď už bola pec nahriata na 900°C žiaromierky

pomaličky klesali. Bolo to odstupňované a podľa sklonu žiaromierok sa vedelo koľko stupňov je v peci.

Aj takýmito spôsobmi si dokázali hrnčiari za dávnejších čias pomôcť pri práci. Za čias kedy ešte nebola k dispozícii elektrina.